Slovenský '°°oHREŇ "doHRIEVA"

"anglosaskú" indoeuropeistiku !!!

(Našťastie indogermanistiku už "doHRIALA" "2. svetová vojna".)

Indoeuropeistika "anglosaská" preto, 

lebo logika hľadania indoeurópskych praslov / protoslov označovaných * / hviezdičkou pred "konštruktom" praslova je založená na logike vývoja angličtiny v užšom význame, a na logike vývoja "germánčiny" v širšom význame.

Táto "anglosaská" indoeuropeistika, logika ktorej  je žiaľ bezvýhradne akceptovaná aj etymológmi indoeuropeistami zo slovanských krajín, "si nevie dať rady" s existenciou slov označujúcich "oheň" v týchto ie. jazykoch:

sanskrt - "agni-" (agnis)

chetitčina - "agniš"

latinčina - "ignis" (*egnis)

prusčina - "ugnies"

litovčina - "ugnis"

lotiščina - "uguns"

slovančina = "minimálne" 14 členná skupina slovanských jazykov - "oheň / ogeň".

Schválne "som odignoroval" staroslovanské "ogn6", či ruské "ogon6", lebo sú to

varianty viac vzdialené 

praslovu 

'°°ohreň / ogreň

=

'°°o-hr-eň / o-gr-eň

od slovesa

o-hriať / o-greť.

Vzorom mi bolo slovo "osteň", ktoré je potomkom slova "ostreň" = "o-str-eň" od prídavného mena "ostrý".

Tak, a máme tu ďalšie prehistorické praslovo, ktorému ja vraviaci Slovän rozumiem "bez etymologického slovníka" !!! !!! !!!

P. S.:

"Preslavistika týmto hovorí", že dakde medzi 

"Horalom" a "Končatkou",  pod "Severou"

vstúpilo slovanské  slovo

"ogreň", už vývojom redukované na "ogeň",

do dnešnej Indie, voľakedajšej Vindie,

a odtiaľ "so(n)-skr(á)s-ené" na "agnis"

prešlo historickú cestu cez "per(u)zský A(i)rián", ďalej cez zem "Chatov"

do Európy na sever k "Bal(a)tu" 

s Gréckom odrazenými "P(e)rusmi" a ich "odbočkou" k "budúcemu Rímu".

"Jablko sváru":  MAGYAR / MAĎAR  vs.  (H)UNGAR / UHOR

alebo

preslavistika odhaľuje nie len pôvod slov, ale aj mien kmeňov / „protonárodov“

Pred nedávnom som pridal k môjmu staršiemu článku http://skutocna-historia-slovanov.blogspot.sk/2013/08/je-velmi-tazke-presvedcit-vsetkych-v.html , túto mapu:

Mapu som vytvoril na základe popisu podaného tzv. Geografom Bavorským v diele Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii, ktorého najznámejšia verzia vyzerá takto:

(Menej známa verzia prvého listu spomínaného diela je uvedená v článku pod vyššie spomínaným linkom, kde je spomenutý aj zdroj obrázkov.)

Z mnou vytvorenej mapy je zrejmé, že

Pannonia = Bahnonia = Blatensko = „Močiarsko / Mačarsko“ = Maďarsko

Ungar = Ugar = Uhor = Karpatovec = obyvateľ (horských) "Ch(a)rbátov"

Toľkoto z dávnej minulosti.

Z nedávnej minulosti je dobrým príkladom na komolenie až prekrúcanie našich slovänských mien „nakuknuvšími k nám“ cudzincami článok uverejnený na http://www.hory.sk/pph/michalik/index.htm . Najpodstatnejšia časť tohto článku znie:

"Bojíme sa vlastného jazyka? 

   Jeden z najznámejších omylov, ktorý má takpovediac už aj svoju históriu je pomenovanie Ťažkej doliny, Ťažkého plesa a Ťažkého štítu (vo Vysokých Tatrách).

  Pomenovanie vzniklo z goralského názvu "Čynsko dolina". "Čynsko" znamená po goralsky doslovne "ťažko". Jedná sa prakticky o jedinú odnož Bielovodskej doliny, kde sa vyskytujú súvislé trávnaté porasty, na ktoré sa v minulosti oplatilo vyhnať ovce na pašu, ale kde bol zároveň pre niekdajších pastierov aj najťažší prístup. Dostupnosť terénu sa teda prirodzene premietla do miestneho pomenovania. Čynsko sa po spišsky povie "češko". V tom čase, písala sa prvá polovica 19. storočia, keď neexistovali tlmočníci, si preto vtedajší mapér Berlínčan Albrecht Sydow zrejme ani nemohol správne vysvetliť spišský ekvivalent "češko" ako "ťažko". "Češko" mu skôr znelo ako preňho známe "Česko". Pre pomenovanie doliny, plesa a štítu preto celkom prirodzene zvolil prídavné meno "Bohmische". 

  Na tento, pre vtedajšie pomery celkom sympatický omyl, nadviazala vtedajšia turistická uhorská a neskôr i česká verejnosť. Boli pri tom medzi nimi i taký významní autori a znalci Vysokých Tatier ako J. Hlaváček, Z. Pešek či F. Kroutil spoluautor populárneho horolezeckého sprievodcu. Naproti tomu boli snahy uviesť názvoslovie do súladu s pôvodným jazykovým významom miestneho goralského názvu. Ide najmä o mapu Vysokých Tatier z r. 1957 autorov P. Janáčka, Štiavnického a M. Rajčana. Bola to aj snaha občanov obce Javorina, ktorí žiadali zmenu názvu ešte v 50-tych rokoch. Miestny názov s prídavným menom "Ťažká" je v súčasnosti pevne vžitý u miestneho obyvateľstva, čo sa premieta aj do názvoslovia máp, najmä lesohospodárskych máp podrobnej mierky. Opodstatnený názov "Ťažká" sa uvádza aj na najnovších mapách Vysokých Tatier vydávaných v Poľsku, pravda v poľskej transkripcii.
   Len na slovenských mapách stále figuruje vecne nesprávny názov "Česká". Vyvstáva teda otázka, dokedy budeme dokazovať a svetu predkladať našu vlastnú neúctu k ľudovému názvosloviu, ktoré je jedným z nositeľov nášho kultúrneho dedičstva? Odpoveď možno poznajú mapotvorcovia vo VKÚ, možno názvotvorcovia v jazykovednom ústave SAV?"