nedeľa 8. októbra 2017

Srdce < stredce „vy-streď-uje“ teóriu o akomsi, dnes už nezrozumiteľnom, indoeurópskom prajazyku
von zo „stred-u“ logiky reči zdravého rozumu !!!

Alebo / or

the Slavonic language is the mother of Indoeuropean languages !!!

Jazyk je vo svojej podstate prvý človekom vymyslený kód. Informácia, na svojej základnej úrovni, je v jazyku zakódovaná poradím a množstvom hlások v jednotlivých morfémach vytvárajúcich slová. A na vyššej úrovni je už komplexná informácia zakódovaná poradím a množstvom slov vo vetách.

Ľudský jazyk má dve podoby. Jedna je zvuková, a druhá je znaková. V prvom prípade hovoríme o reči, a v druhom prípade hovoríme o písme.

Sade jednoduchých znakov, písmen pre zápis hlások hovoríme abeceda, čo plynie z historického usporiadania písmen do radu:  a, b, c, d, ...

Písmená abecedy využijeme na výpočet množstva všetkých možných morfém, t. j. akýchsi elementov slov.

Ak by sme mali k dispozícii len 2 písmená/hlásky a + b, tak by sme poznali len 6 morfém/elementov slov ( a, b, aa, ab, ba, bb = 2 + 2x2 = 6 ), ak by to boli 3 písmená/hlásky a + b + c, tak  by sme mali k dispozícii 39 morfém/elementov slov ( a, b, c, aa, ab, ac, ba, bb, bc, ca, cb, cc, aaa, aba, aca, bba, baa, bca, cca, caa, cba, aab, abb, acb, bbb, bab, bcb, ccb, cab, cbb, aac, abc, acc, bbc, bac, bcc, ccc, cac, cbc = 3 + 3x3 + 3x3x3 = 39) ...

Vidíme, že so zvyšujúcim sa počtom písmen/hlások sa počet možných morfém/elementov slov zvyšuje exponenciálne ( 1, 6, 39, ... ). Takže, ak zoberieme počet písmen/hlások napríklad slovenského jazyka:  a, á, ä, b, c, č, d, ď, dz, dž, e, é, f, g, h, ch, i, í, j, k, l, ĺ, ľ, m, n, ň, o, ó, p, r, ŕ, s, š, t, ť, u, ú, v, z, ž, čo je 40, vychádza nám počet všetkých možných morfém/elementov slov o dĺžke 3-och písmen/hlások plus 64.000 (40x40x40), ale o dĺžke 4-och písmen/hlások, typu „prst“, je to už plus 2.560.000 (40x40x40x40) možných morfém/elementov slov (zanedbáme, že napríklad aaaa, či bbbb sú nepoužiteľné).

Už z tohto počtu morfém/elementov slov možno vytvoriť milióny bežných, z morfém zložených slov, ktorých počet prevyšuje počet slov v bežných slovných zásobách všetkých cca 6 000 jazykov sveta (Napríklad Angličania sa hrdia slovnou zásobou 400 000 až 900 000 slov, slov, ktoré sa vyskytli aspoň v jednom po anglicky napísanom texte, takže za svoje slovo považujú aj napríklad ruské slovo „sputnik“.)

Zjednodušene možno povedať, že každý jeden jazyk na svete by mohol mať svoje vlastné slová, svoje vlastné slovné zásoby poskladané z nepodobných slov na slová iného z jazykov.

Napriek tomuto veľkému počtu možných rôznych slov vytvoriteľných z ľudského „repertoáru“ hlások sa v rôznych jazykoch vyskytujú slová totožné alebo aspoň veľmi podobné a s totožným alebo aspoň podobným významom. Tento fakt indikuje príbuznosť jazykov, ktorou sa zaoberá komparatívna, porovnávacia lingvistika.

Produktom historicko-komparatívnej lingvistiky je teória o existencii tzv. indoeurópskeho prajazyka. Indoeuropeisti s pomocou etymológie už pomaly 100 rokov vyhútavajú „konštrukty“ slov toho IE prajazyka.

Žiaľ, sú to také „konštrukty“ ako už spomínané slovo „*huideueh" (presnejšie *h2uidh-eu-eh2).  Znova sa pýtam, kto tomu dnes (okrem „koštruktérov“) rozumie ???

Keď si však znova prehliadneme najstaršie slová zapísané v najstarších zápisoch, v sanskrte, v Aveste, v Homérovej gréčtine, v chetitčine a v latinčine
vidíme, že Slovan veľkému množstvu tých najstarších slov z už vymretých jazykov
rozumie s ľahkou pomocou etymológie svojich dnešných slov 
!!!

Odchýlky slov vo vymretých jazykoch od slovanských slov možno vysvetliť aj vplyvom tzv. tabu, ktorý sa ešte aj dnes vyskytuje v jazykoch napríklad Aborigénov Austrálie (tu sa slová pripomínajúce meno zomretého musia prestať používať, a tak sa za ne vymyslia nové slová). Podobným tabu etymológovia vysvetľujú zmenu hlásky „p“ na hlásku „k“ v starogréckom slove „keraunos“ (blesk), ktoré zodpovedá nášmu slovu „perún“ (blesk, boh blesku) – starí Gréci sa údajne z bázne voči bohu blesku báli použiť ich pôvodné meno blesku „peraun-os“. 

Ja však uvažujem o silnom vplyve, hlavne v období formovania sa novodobých „natiónov“ (skôr sa dá hovoriť o „statiónoch“, lebo súčasný pojem „národ/nácia“ má už s rodom veľmi málo spoločného), dačoho, čo by bolo možné nazvať  „nábožensko-ideologicko-politickými“ (typu „cuius regio eius religio“ ) pohnútkami odlíšiť sa od tých „sprostých, zaostalých zápecníkov, ktorí sa nechcú opičiť po novotách“ - novota je síce dačo nové, ale vo svojej podstate je to starina v novom rúchu. (Ako jeden z historicky posledných príkladov na takýto druh „konštruovania“ slov, a vzniku „nacionálnych“ jazykov možno označiť „vykonštruovanie“ maďarčiny v časoch tureckej okupácie Dolnej zeme, t. j. dolného Uhorska, a to v „romantickej“ snahe „ďalších novoprotestantov“, kalvínov stať sa „potomkami Húna Attilu“, viď obľúbenosť mena „Biča božieho“ na území dnešnej „Hungarie“ - vrcholom je „dokonštruovanie“ 10 000 „moderných“ maďarských slov „našim“ odrodilcom Fr. Kazinczym pred rokom 1816. )

Aktualita vhodná na premostenie. Dačo nedávne z NY Times:


Poznámka: Vyššie uvedený link bol istú dobu odstránený, a potom vrátený, preto sem dám pre istotu nový odkaz, aby bolo zrejmé o čom píšem.

Cernavoda culture

Všimnite si miesto nálezu: Cernavoda – meno miesta v rumunčine/„rimančine“ nezrozumiteľné.

Avšak každému Slovanovi je to meno zrozumiteľné, a každý Slovan chápe, že tieto figúrky spred 7.000 rokov,  na ktoré by bola hrdá každá novodobá galéria moderného umenia, sú z miesta nazvaného po slovansky: Čierna voda !!! !!! !!!

Tak ako je každému Slovanovi zrejmé toto meno Cernavoda, tak mu je zrejmé (po malom etymologickom osvetlení), že

dnešné slovenské/slovanské pomenovanie telesného orgánu bijúceho nám u-pro-stred (dialektovo u-pro-SRED ) našej hrudi,

SRDCE má svoju prapodobu  '°°StREDCE = to, čo je v STREDE hrudi !!!

A tu nastáva problém s indoeuropeistickým chápaním, ktoré už ustálilo, že slová pre „srdce“ v tzv. ie. jazykoch, ako staroindické „śrad-“ (sanskrtské „hrd-“), avestské „zәrәdaem“, chetitské „kardiaš“, grécke „kardia“, latinské „cordis“, ... by mali pochádzať z ie. praslova „*kher-t“.

No, ale keďže jazyk vznikal ako logicky vystavaný kód, čo plne zodpovedá duchu slovančiny, tak prečo potom je po latinsky  stred = centrum (vs. cordis), grécky stred = meson (vs. kardia), sanskrtsky stred = madhya (vs. hrd-), ... ???

Logicky z tohto vyplýva, že najprv muselo slovenské/slovanské
StREDCE byť dlhodobým používaním prirodzene zredukované na SRDCE,
a až potom mohli vzniknúť „umelým“ komolením

st. ind. ŚRAD- > avest. ZӘRӘD- > chet. KIRD- / > st. gr. KARD- > lat. CORD- >

st. írske CRID- / > arm. SIRT > gótske HAIRT- > angl. HEART